Mám sa dať vyšetriť?

Každý človek po 45. roku života by mal mať vyšetrenú hladinu krvného cukru aspoň raz za dva až tri roky. Ak je obézny, má vysoký krvný tlak, vysoké hladiny krvných tukov alebo prekonal infarkt či cievnu mozgovú príhodu, mal by preventívne vyšetrenie absolvovať každý rok. Rizikové sú tiež ženy, ktoré prekonali počas tehotenstva tzv. tehotenskú cukrovku, ktoré porodili dieťa s hmotnosťou viac ako 4 000 g, príbuzní pacientov s diabetom mellitus. Najrizikovejšou skupinou sú, samozrejme, pacienti s prediabetickými rizikovými syndrómami (porucha tolerancie glukózy, metabolický syndróm).

Čím skôr sa podarí cukrovku diagnostikovať a začne sa liečiť pod lekárskym dozorom, tým lepšie. Dobrá kontrola počas prvých desať až pätnásť rokov od skorej diagnózy významne znižuje riziko rozvoja komplikácií a tento benefit pretrváva aj počas následného obdobia. A naopak, ak sa na chorobu prišlo neskôr alebo pacient počas prvých rokov nebol dostatočne kontrolovaný, jeho prognózu sa už nemusí podariť zlepšiť ani neskoršou intenzívnou liečbou či aplikáciou najmodernejších terapeutických postupov. Intenzívnou kontrolou diabetu možno totiž komplikáciám predísť, nie však zvrátiť ich pokročilejšie štádiá.

Rizikové faktory

Medzi hlavné faktory, ktoré významne ovplyvňujú riziko vzniku cukrovky, patria:

  1. Genetická predispozícia. Genetika zohráva významnú úlohu a zdôrazňuje sa prakticky pri všetkých typoch DM. I keď bol doteraz identifikovaný už celý rad tzv. monogénových typov DM, teda chorôb s jasne definovanou poruchou príslušného génu a spôsobu dedičnosti (napr. diabetes MODY a iné špecifické typy DM), vo väčšine prípadov DM je definícia genetickej predispozície omnoho zložitejšia. Dedičnosť je totiž polygénová (súvisí s viacerými génmi), čo znamená, že choroba sa nededí ako celok, ale dedí sa predispozícia na ňu, pričom sa obyčajne vyžaduje prítomnosť viacerých predispozičných génov. Polygénová forma sa uplatňuje v počtom a klinickým významom najväčších skupinách - pri diabete 1. typu a najmä pri diabete 2. typu, ktorý zatiaľ ešte stále predstavuje širokú a heterogénnu skupinu. Pri tomto ochorení boli dosiaľ identifikované viaceré potenciálne rizikové gény  resp. ich polymorfizmy (normálne gény, pričom s niektorými sa spája vyššie riziko ochorenia). V súčasnosti poznáme viac ako 70 predispozičných génových variácií, z ktorých časť predisponuje k poruche vylučovania inzulínu a časť rozvoj obezity a zníženej citlivosti na inzulín. Riziko pri jednotlivých typoch je uvedené v tabuľkách.

Riziko vzniku diabetu 1. typu podľa príbuzenského vzťahu

Príbuzenský vzťah Riziko probanda

Bežná populácia

0,4 - 0,5 %

Súrodenec

     HLA -  monozygotné dvojča  pacienta s DM1 (priemer) Ak sa u jedného z dvojčiat rozvinie ochorenie pred 5. rokom života, riziko pre druhé dvojča je > 50 %. Ak sa u jedného z dvojčiat rozvinie ochorenie po 25. roku života, riziko pre druhé dvojča je < 10 %.

     HLA - identický súrodenec pacienta s DM1

     HLA - haploidentický súrodenec pacienta s DM1

     HLA - neidentický súrodenec

 

20 - 50 %

 

 

 12 - 24 %

4 - 7 %

1 - 2 %

Deti

     DM1   má otec

          matka vo veku  <  25 rokov

          matka  vo veku > 25 rokov

DM2 majú obaja rodičia

Ak rodič trpí PAS

 

4 - 6 %

4 %

1 %

25 - 30 %

50 %

PAS - polyendokrinný autoimunitný syndróm. Ide o súčasné postihnutie viacerých endokrinných žliaz, najčastejšie štítnej žľazy. Vyskytuje sa u jedného zo sedem pacientov s DM1.

 

Riziko diabetu 2. typu podľa príbuzenského vzťahu

Príbuzenský vzťah Riziko probanda

Bežná populácia

10 - 15 %

Jednovaječné (monozygotné) dvojča pacienta s DM2

Heterozygotné dvojča pacienta s DM2

70 - 80 %

40 %

Súrodenci pacienta s DM2

25 - 40 %

DM2 má jeden z rodičov

DM2 majú obaja rodičia

25 - 33 %

50 %

 

  1. Pohlavie a vek. Zatiaľ čo pre diabetes 1. typu je charakteristický začiatok v detskom a mladom dospelom veku, výskyt diabetu 2. typu stúpa s vekom najmä po 40. roku života.
  2. Nadmerný energetický príjem a konzumácia nezdravých druhov potravín. Zvýšený príjem energie a nezdravých potravín riziko diabetu významne zvyšuje. Preťažuje nároky na sekréciu inzulínu, prispieva k poklesu citlivosti na inzulín, vedie k obezite a u predisponovaných osôb vyvoláva resp. urýchľuje začiatok ochorenia.
  3. Obezita a fyzická aktivita. Obezita je hlavným rizikovým faktorom rozvoja DM2, a to najmä obezita hornej časti tela alebo centrálna obezita. Viac ako 80 % pacientov s DM2 je obéznych, teda jednoznačne existuje medzi týmito dvoma ochoreniami úzka spojitosť a vzájomné negatívne prepojenie. Vývoj DM2 v skupine jedincov s tými istými predispozíciami, ale s obezitou je vyšší než u neobéznych jedincov. Na obezite sa podieľa genetická predispozícia a súvisí so zlým životným štýlom, nadmerným príjmom energeticky bohatej potravy s prevahou živočíšnych tukov a jednoduchých cukrov, ako aj s minimálnou fyzickou záťažou. Fyzická aktivita má pozitívny vplyv na zvýšenie inzulínovej senzitivity a podľa najnovšej štúdie aj na vývoj DM u pacientov s prediabetom (pokles až o 58 %).
  4. Chyby v životospráve matky počas tehotenstva, nevhodná výživa dieťaťa vo včasnom období života
  5. Stres